Blog Menyhart

Spať k starým časom…

V škole sme dostali neľahkú úlohu. Napísať poviedku. Ja ako ,,dobrý
spisovateľ” som bol z tejto úlohy naozaj vyplašený:). Práve som dokončil
svoju prvú poviedku v živote a priznám sa, že ma to vcelku bavilo:). Nie je
najlepšia, ale… veď posúďte sami…

Prichádzam zo školy, je niečo okolo tretej hodiny poobede. Po vstupe do
mojej presvetlenej izby zahliadnem veľký stôl, na ktorom je plochý LCD
monitor. Nedá mi to a v priebehu pár sekúnd už sedím za počítačom.
Prečítam si mail a zapnem ICQ. Áno, ICQ je jedna z vecí, kvôli ktorej
strávim viac času za počítačom, akoby som si predstavoval. A nie som sám.
Hneď po prihlásení na mňa z pomedzi mnohých kontaktov vykúka jeho meno.
Andrej Velúšek. Andrej je mladý chalan, živí sa webdizajnom , čiže za
počítačom strávi pomerne veľa času. Myslím, že on je za ním priveľmi
dlho. Či je ráno, obed, večer, noc. Zastihnem ho tu aj cez víkendy,
prázdniny, ba aj sviatky. Andrej je tu stále.

Výnimkou sa nestáva ani môj dnešný, mierne stereotypný deň. Zopakujem
pravidelný rituál po príchode domov. Áno, je tu zas. Už mi to nedá! Musím
sa ho spýtať! Som pevne rozhodnutý a už otváram malé okienko s jeho menom
a píšem: ,, Ahoj Andrej. Neotravujem?“ Hneď na to mi odpisuje, že vôbec
nie, ale zdá sa mi akýsi uponáhľaný. A teraz sa ho to spýtam, veď to nie
je možné tráviť za počítačom toľko času. Čo nemá priateľov? Nechodí
von? Už mu opäť píšem: ,, Počuj, prosím ťa…povedz mi čo ty tu vlastne
stále robíš, veď sa mi ani raz nestalo, že by som ťa tu nezastihol…“
Dáva mi strohú odpoveď, ktorú by som naozaj nečakal: ,,Pracujem“. Nad
touto odpoveďou sa zamýšľam. Toľko pracuje? Buď je tak veľmi žiadaný,
alebo klame. Neviem nájsť odpoveď. Prečo toľko pracuje? Žeby mal
finančné problémy? Túto tému radšej nezačnem, veď sa až tak dobre
nepoznáme. Ale veľmi ma zaujíma, čo za tým je, tak idem na to inou cestou:
,, Hmm, a chodievaš aj von? Tak s kamošmi…do kina, na čaj, alebo len tak
pokecať…“… Po tejto otázke nastáva dlhá chvíľa ticha.Asi som narazil
na niečo, čo nečakal. Napäto sledujem pravý horný roh okna konverzácie
s Andrejom, kým sa v ňom neobjaví : ,,Andrej píše“. Po chvíli čakania
sa pred mojimi očami zjaví asi tridsať riadkový výlev jeho pocitov a
túžob. Z nich zisťujem, že Andrej má priateľov a zďaleka nemá
finančné problémy. Peňazí má viac než dosť. Na mnoho riadkov vyjadruje
svoju túžbu chodiť sa len tak flákať s priateľmi, ísť do kina na dobrý
film, sadnúť si s niekým na kávu, alebo sa len tak prejsť po meste. Moju
myseľ zaplavuje množstvo nových otázok. Tak čo ho drží? Prečo sedí
stále doma a pracuje? Následne na to mi posiela krátku nedokončenú vetu:
,,…peňazí mám dosť, tie nie sú problém, ale keď prestanem makať, potom
čo?…“. Po prečítaní tejto vety sa otázky, ktoré ma trápili sa
zredukovali a bolo mi hneď všetko jasné. Je mi ho ľúto.Chce mať pocit, že
má peniaze, ale zároveň túži byť s priateľmi, užívať si život.
Vidím ako ho to veľmi trápi a sám s tým nevie pohnúť. Túžba po
peniazoch je silnejšia ako on. Ale toto predsa nie je správne! Viem, čo je
mojou povinnosťou, musím mu pomôcť, pretože sám z tohto nevyviazne. Chcem
mu pomôcť, ale sám tomu nechápem. Prečo sú preňho peniaze až tak
dôležité? Áno, v tejto dobe je ťažké žiť bez nich, ale je to len
obyčajnú kus papiera. Hneď mu aj píšem: ,, Ah, je mi ťa ľúto, ale
prečo? Čo ti dávajú. Sám vidíš, že to nie je to, čo ťa napĺňa.
Kašli na to…Nestoja za to.“ Nevie odpovedať. Peniaze, majetok, luxus, to
je to, čo ho drží a nepustí. ,,Veď je toľko vecí na svete, ktoré za
peniaze nevymeníš“, píšem mu. Cíti, že peniaze nemajú takú hodnotu ako
strávené chvíle s rodinou a priateľmi, ale… Stále ho držia tie hlúpe
peniaze!

Pozerám na hodinky. Preboha, to je už toľko hodín? Veď ja som sa ešte
neučil. Hľadám rozvrh na ploche počítača, s pestrofarebnou fotografiou
motýľa, ktorú som nedávno zhotovil pri prechádzke po vonku s kamarátmi a
v tom ma to napadlo! Andrej mi raz spomínal, že dávnejšie veľmi rád
fotil, ale jeho fotoaparát mu ukradli a nový si vtedy nemohol dovoliť. Áno,
to je ono! Musím mu ju poslať, snáď to pomôže. ,,Andrej?, mohol by si mi
prosím ťa ohodnotiť túto fotku?“ A zasielam mu odkaz na svoju
fotografiu.,,Veľmi pekná“, odpovedá a v zápätí mi vypisuje chyby,
úpravy , detaily a poznámku, ako by to spravil on. Ožilo to v ňom! Píšem
mu, či by mi nevedel zhotoviť nejakú peknú fotku, najlepšie prírody.
,,Veľmi by ma to potešilo“, píšem mu a v rýchlosti dodávam, že by som
ju nevymenil za žiadne peniaze. Nastalo dlhé ticho. Zisťujem, že už je
naozaj neskoro a musím ísť spať.,,Ahoj, ja už musím“, píšem Andrejovi
a vypínam počítač. ,,Ah, chudák“, povzdychnem si a idem spať.

Som doma, opäť. V škole našťastie neskúšali, čiže som naozaj rád.
Sadám za počítač, musím napísať Andrejovi, že som videl nové notebooky.
Na ploche mi vyskočilo okienko, v ktorom stálo: ,, Ďakujem. Som zvedavý,
aký je ten nový foťák…“, Andrej na ICQ nie je.